Hipoterapia

Druhy hipoterapie

Hiporehabilitácia - je využívaná v medicíne a je najrozšírenejšou formou hipoterapie. Je to začlenenie vozenia na koni alebo jazdenia, do komplexu opatrení zameraných na minimalizovanie, či odstránenie fyzického alebo mentálneho handicapu.

Liečebno - pedagogické jazdenie - kôň je zaradený ako médium do oblasti pedagogicko - psychologickej, aby sa u klienta vytvorili učebné predpoklady, podporili pozitívne zmeny chovania, odstránili sa alebo zmiernili prejavy niektorých duševných porúch alebo zmyslového deficitu.

Športové jazdenie pre handicapovaných - je založené na aktívnom ovládaní koňa pacientom. Pacient s ohľadom na svoj handicap, sa za použitia špeciálnych pomôcok alebo zmenenej techniky jazdy učí jazdiť na koni, prípadne sa zúčastňuje športových súťaží.

Pôsobenie hipoterapie

Pôsobenie hipoterapie je komplexné:

facilitácia posturoreflexných mechanizmov

normalizácia svalového tonusu

rytmizácia organizmu

koordinácia pohybov

facilitácia senzorickej integrácie

narúšanie patologických stereotypov

zlepšenie rovnováhy

reedukácia reči

zvyšovanie sebadôvery

úprava svalovej dysbalancie

zapájanie autochtónneho svalstva

úprava pohybovej symetrie

mobilizácia kĺbov

zlepšovanie adaptácie

facilitácia tvorby nových motorických programov

zlepšenie emočného vzťahu k cvičeniu

energetické posilnenie pacienta

Kôň v hipoterapii

Hiporehabilitačný pracovník musí vedieť posúdiť mechaniku pohybu koňa, lebo pohyb koňa je základný liečebný a rehabilitačný prostriedok. Pri mechanike pohybu koňa posudzujeme:

pravidelnosť - rytmické striedanie končatín, ak je arytmické - kôň kríva

čistotu chodu - kôň nerozhadzuje alebo nezametá končatinami

priestorovosť - dĺžka kroku

akciu - výška a spôsob zdvíhania končatín

kadenciu - počet krokov za časovú jednotku

kmih - energia pohybu závislá hlavne na odraze zadných končatín a temperamentu koňa

ruch - rýchlosť a tempo chodu

mäkkosť kroku

Základné mechaniky pohybu koňa

Každá končatina pri svojom pohybe prechádza postupne týmito fázami: odraz, pohyb nad zemou, vznos, došľap, nesenie, podopierania a posúvanie. Spôsoby posunovania sa nazývajú chody koňa. Rozlišujú sa tri základné chody koňa:

Krok - je najpomalší a najmenej namáhavý chod koňa. V hipoterapii je krok striedaný s klusom najčastejšie používaný chod. Krok začína zadnou nohou, pokračuje prednou nohou zhodnej strany a nasleduje zadná a potom predná na opačnej strane. Pohyb prebieha odzadu dopredu a prejavuje sa sínusoidným pohybom pri pohľade zhora.ˇ

Chôdza priamo vpred: konský krok podmieňuje anteflexiu a retroflexiu panvy, ale súčasne i skrížené rotaćné pohyby panvy a ramenného pletenca. Na strane pohybu končatín koňa sa rotuje panva mierne smerom ventrálnym a pletenec ramenný smerom dorzálnym.

Chôdza do kruhu: chrbát koňa je mierne ohnutý v tvare kruhu, čo sa na pacientovi prejaví konvexitou chrbtice smerom von z kruhu. To sa využíva pri ovplyvňovaní C-krivky alebo hlavnej krivky pri skoliózach, keď pacienta posadíme konkávitou smerom von z kruhu. Čím je priemer kruhu menší, tým väčšie je ohnutie koňa i chrbtice jazdca. Rameno jazdca na vonkajśej strane kruhu je vyššie a panva nižšie.

Klus - je stredne rýchly chod. V hiporehabilitácii sa využíva zriedka. Najčastejšie sa používa v liečebno výchovnom jazdení a pri jazdení handicapovaných. Pre klus je typický súčasný pohyb diagonálnych končatín v rovnakých fázach pohybu. Protiľahlé dvojice sa striedajú v rovnakých fázach a odraz končatín je taký silný, že telo koňa letí vzduchom a dopadne na opačnú diagonálu.

Cval - je súvislý rad skokov, ktoré sa pravidelne opakujú. Je najrýchlejším a súčasne najnamáhavejším chodom koňa. V hipoterapii sa najmenej využíva.

Výber koňa

Výberu koňa musí byť venovaná veľká pozornosť. Na výbere sa má podieľať hipológ aj hiporehabilitačný pracovník.

Exteriér - podiel kostry koňa a svalstva na celkovej stavbe tela z hľadiska vyváženosti jednotlivých častí medzi sebou. Dôležitá je súmernosť jednotlivých partií, dobré osvalenie a mechanika pohybu.

Charakter - kôň má byť psychicky vyrovnaný, kľudný, uvoľnený, trpezlivý, s chuťou pracovať, bez zlozvykov, neľakajúci sa rôznych podnetov, ľahko ovládateľný.

Ideálny typ koňa pre hipoterapiu je štvorcového rámca, s kratším mäsitým krkom, oblým kohútikom, krátkym pevným a dobre osvaleným chrbtom, so správne tvarovanými lopatkami, končatinami bez deformít, pružnými sponkami (časť nohy nad kopytom) a zdravými a pevnými kopytami.

Najvýhodnejší je však kôň, ktorému dôveruje hipológ a ktorého prijíma pacient.

Vykonávanie hipoterapie

Hipoterapiu vykonáva tím viacerých spolupracovníkov. Spája v sebe dve zložky: medicínska a hipologickú

Medicínsku zložku zabezpečujú: lekár, hiprehabilitačný pracovník a pomocník

Lekár je riadiacou osobnosťou. Indikuje pacientov, určuje ciele na ktoré sa terapia zameriava a spolu hiporehabilitačným pracovníkom navrhuje dlhodobý a krátkodobý rehabilitačný plán. Nemusí byť prítomný pri samotnej hipoterapii, ale veľmi úzko spolupracuje s hiporehabilitačným pracovníkom.

Hiporehabilitačný pracovník zohráva najvyznámnejšiu úlohu, pretože vykonáva samotnú hipoterapiu. Musí absolvovať základný kurz hipoterapie, osvojiť si základy jazdenia a aktívne ovplyvňovať prevádzanie hipoterapie. Navodzuje korektný sed pacienta a podľa potreby ho koriguje, rozhoduje o potrebe polohovania, do cvičebnej jednotky zaraďuje korekčné polohy, trénovanie percepcie alebo senzorickej integrácie. Je zodpovedný za bezpečnosť. Odborne vedie pomocníka.

Pomocník pomáha pri nasadaní a zosadaní pacienta, zabezpečuje ho proti pádu. Musí byť poučený o základoch hipoterapie a jej bezpečného vykonávania.

Hipologickú zložku zabezpečuje hipológ.

Hipológ musí mať kvalifikáciu učiteľa jazdy na koni alebo trénera a taktiež musí absolvovať základný kurz pre hipoterapiu. Jeho úlohou je pripraviť koňa pre hipoterapiu a viesť ho počas jej vykonávania.

Nasadanie a zosadanie

Nasadanie: na koňa sa vždy nasadá z ľavej strany.

Pacienti s ľahším postihnutím sa vyhupnú vytiahnutím za sedlo alebo madlá rukami a zdvihnutím sa ľavou nohou, ktorá je zasunutá v strmeni alebo je podopretá v rukách pomocníka. Pravú nohu prenesie ponad chrbát koňa a mäkko dosadne.

Pacienti s ťažkým postihnutím by mali nasadať zo špeciálnej rampy, na ktorú možno vyjsť s invalidným vozíkom. Z rampy sú prenesení hiporehabilitačným pracovníkom a pomocníkom na koňa, ktorého hipológ musí držať. Ak však nemajú rampu, musia pacienta vyložiť zo zeme.

Zosadanie: robíme v opačnom poradí, ako nasadanie.

Po zosadnutí je vhodné zaradiť pokojovú fázu, aby sa dosiahnuté zlepšenie stabilizovalo bez rušivých momentov. Ideálna je poloha na chrbte pri prehĺbenom bránicovom dýchaní využívajúc uvoľňovacie cviky.

Polohovanie

Polohovanie využívame hlavne pred začatím liečebnej jednotky na uvoľnenie spasticity a kontraktúr. Využívame ju však i počas liečebnej jednotky na stojacom i idúcom koni.

Pozdĺžne polohovanie na chrbte: pacient leží na chrbte koňa s hlavou nad konským zadkom a nohy má v oblasti krku koňa. Pôsobí na uvoľnenie flexorov a adduktorov bedrového kĺbu.

Pozdĺžne polohovanie na bruchu: pacient leží na bruchu s hlavou na krku koňa a s abdukovanými nohami na chrbte koňa. Ruky má spustené po bočných stranách krku.

Priečne polohovanie: pacient leží na bruchu priečne cez koňa, s rukami a hlavou voľne visiacimi na jednej strane konského brucha a s rukami na druhej. Pôsobí na uvoľnenie ramenných pletencov, chrbtového a ischiokrurálneho svalstva.

Korektný sed

Počas liečebnej jednotky sa snažíme dosiahnuť optimu sa blížiaci korektný sed.

Korektný sed je charakterizovaný obkročným sedom, podsadenou panvou, sediac rovnomerne z dvoch tretín na oboch sedacích a z jednej tretiny na lonových kostiach, stiahnutou brušnou stenou, rozloženými ramenami a priloženými lopatkami, voľne spustenými ramenami s neodstávajúcimi lakťami, vzpriameným držaním trupu, brada-krk zvierajú 90° uhol a temeno lebky je najvyšším bodom tela. Päty sú zasa najnižším bodom a spolu s bedrovým kĺbom, plecom a uchom sa v ideálnom prípade nachádzajú presne nad sebou. Keď sú ťažiská koňa a jazdca v jednej línii, o čo sa snaží nielen jazdec, ale aj kôň, lebo vtedy je pohyb oboch najekonomickejší a najpríjemnejší, dochádza k najefektívnejšiemu prenášaniu pohybových stimulov z konského chrbta cez sedaciu oblasť pacienta na celé telo a prebieha optimálny pohybový dialóg kôň - jazdec.

U časti pacientov optimálny sed nedosiahneme, preto upozorňujeme pacienta na chyby držania tela, prićom si ho sám aktívne upraví alebo korigujeme jeho sed pri zastavení koňa.

Niektorí pacienti nie sú schopní aktívneho sedu. Vtedy hiporehabilačný pracovník sedí za pacientom. Sed za pacientom sa využíva i pri neschopnosti udržať hlavu v stredovom postavení.

Koordinácia trupu

Pacient sa musí na pohybové podnety koňa neustále adaptovať a koordinovať pohyb svojho tela.

Koordinácia pri pohybe vpred je relatívne ľahká.

Koordinácia pri pohybe do oblúka vyžaduje zvýšený funkčný výkon polovice tela na vokajšej strane oblúka. U pacientov, ktorí nie sú schopní adekvátne reagovať oslabenou stranou (hemiparetici) robíme oblúky s oslabenou na vnútornej strane oblúka. Oslabenú stranu dáme na vonkajší oblúk, až keď dosiahneme čo najsymetrickejšie držanie trupu.

Korekčné polohy

Korekčné polohy sú podporujúce cielené polohy. Využívajú skutočnosť, že i malé zmeny v držaní tela vyvolávajú významné zmeny v neuromuskulárnej koordinácii. Zmenou polohy rúk, poprípade hlavy, zacieľujeme svoje pôsobenie tak, aby čo najviac pozitívne ovplyvňovalo poškodené pohybové reťazce, aby boli čo najvhodnejšie zapájané. Korekčných polôh je 65. Je možné vytvoriť veľké množstvo ich kombinácií a snažíme sa nimi dosiahnuť čo najsymetrickejšie držanie i pohyby pacienta.

Trénovanie percepcie

Pacient je počas pohybového dialógu s koňom zahrnutý množstvom vnemov. Pre zvýšenie účinnosti je nutné, aby sa pacient otvoril ich prijímaniu. To sa dosahuje tým, že pacianta cielene vyzývame, aby si uvedomoval svoje telo, jeho pohyby a polohu jednotlivých častí. Osobitný prístup výcviku percepcie vyžadujú deti. Sústredíme ich na vnímanie teploty koňa, pohybu koňa, pohybu jeho krku, pliec atď. Cez uvedomovanie si týchto podnetov prejde na uvedomovanie si pohybov vlastného tela.

Nácvik senzorickej integrácie

Počas hipoterapie sa získava hmatová a hĺbková citlivosť, propriocepcia prostredníctvom tlaku, protitlaku a tepla. Dochádza k šíreniu spektra sluchových a zrakových podnetov. Zvýšenie množstva senzorických podnetov zlepšuje schopnosť CNS prijímať vnemy z vnútorného a vonkajšieho prostredia a adekvátne na ne reagovať, čo zlepšuje senzomotorickú integráciu pacienta s prostredím.

 

     

                                   

Fotogaléria: Hipoterapia